Detektoristi – hrobári archeológie?

Úmyselná devastácia archeologického kultúrneho dedičstva je problémom, ktorý trápi archeológov, historikov a „pamiatkárov“ už dlhé desaťročia. Napriek svojmu jednotiacemu prvku, ktorým je strata poznatkov nevyčísliteľnej hodnoty, má ničenie archeologických nálezísk mnoho podôb, ako napríklad vykopávanie terakotových sôch v Mali alebo paleoinuitských nástrojov z mrožích klov na Aljaške, odcudzovanie architektonických súčastí a kamenných sôch v chrámovom komplexe Angkor Vat v Kambodži alebo vykrádanie hrobiek v Taliansku či v strednej Amerike.

Fenoménom, ktorý najviac zamestnáva odbornú obec nielen v našom stredoeurópskom regióne, je používanie detektorov kovov novodobými hľadačmi pokladov. Tieto osoby úmyselným vyhľadávaním a vykopávaním kovových archeologických nálezov spôsobili, a stále spôsobujú na archeologickom kultúrnom dedičstve nepredstaviteľné škody.
Na internetových diskusných fórach, v odbornej tlači, ako i v komunitách hľadačov i archeológov a dokonca v Európskej komisii prebiehajú debaty o tom, do akej miery je individuálne používanie detektoru kovov vhodné a správne. Občas je medializovaný významný nález alebo správa o tom, ako na jednej z tisícok lokalít prichytili niekoho s detektorom kovov. Verejnosť má často z dôvodu nedostatku konkrétnych informácií na hľadačov iba skreslený, niekedy dokonca až romantický pohľad. Tento príspevok chce vniesť trochu svetla do problematiky používania detektoru kovov na vyhľadávanie archeologických nálezov na území Slovenska i v zahraničí.

Čo je detektor kovov?
Detektor kovov možno opísať ako zariadenie, ktoré je schopné bez priameho kontaktu s povrchom zeme určiť, kde sa v zemi nachádza kovový predmet. Svoj rozvoj zažili detektory kovov v období druhej svetovej vojny, kedy slúžili na vyhľadávanie podzemných mín. Odvtedy prešli výraznými technickými inováciami, takže v súčasnosti majú sériovo vyrábané detektory dosah okolo jeden meter do hĺbky (v závislosti od zloženia pôdy) a sú schopné rozlíšiť druh kovu, ktorý zachytia svojím signálom.
Samozrejme, nikto nepochybuje, že detektor kovov môže byť v rukách profesionála v rámci oficiálneho archeologického výskumu veľmi prínosnou pomôckou. Problém nastáva vtedy, keď je detektor zneužitý na nelegálne vyhľadávanie archeologických nálezov zo strany hľadačov, t.j. ľudí, ktorí nemôžu vykonávať archeologické výskumy a ktorí vyhľadávajú tieto nálezy do svojich súkromných zbierok alebo (ešte horšie) kvôli predaju, často do zahraničia. Títo ľudia sami seba často označujú za detektoristov a preto budeme tento pojem používať v celom texte.

Prečo použitie detektoru kovov škodí archeológii?
Archeologické nálezy sú dokladmi osídlenia územia dnešného Slovenska od praveku až po novovek. Nálezy v prevažnej väčšine predstavujú keramické fragmenty a kamenné úštepy, t.j. veci, ktoré si laik všimne len zriedka. Popri týchto zberateľsky menej zaujímavých predmetoch sa však môžu ojedinele nájsť i medené, bronzové a železné nástroje a zbrane, alebo dokonca zlaté či strieborné mince a šperky. Okrem vedeckej hodnoty majú nálezy aj hodnotu umeleckú, estetickú a posledne uvedené i finančnú.
Každý archeologický nález za predpokladu, že je spolu so svojimi nálezovými okolnosťami korektne zdokumentovaný, má však pre odborníka vysokú najmä výpovednú hodnotu, t.j. môže veľa prezradiť o minulosti regiónu, v ktorom sa našiel. Keď takýto nález vykope detektorista, zničí tým nálezovú situáciu a tým pádom je nenávratne stratená podstatná časť informácií, ktoré mohol archeologický nález poskytnúť. Archeológom totiž nejde o predmet samotný, ale o zachytenie jeho kontextu. t.j. jeho polohy, umiestnenia, či bol nález situovaný v hrobe alebo nie, či bola v okolí keramika a pod. Neodborný výkop všetky tieto informácie, ktoré už nikdy nebude možné úplne zrekonštruovať, zničí.
Rozsah nelegálnych činností potvrdí každý archeológ. Na jednom z obrázkov možno vidieť jamu, vykopanú detektoristami na známom keltskom hradisku v Trenčianskych Bohuslaviciach, ktoré je cieľom detektoristických aktivít od 90-tych rokov 20. stor. Takýchto jám sa iba počas jednej obhliadky na tejto lokalite našlo niekoľko desiatok. Čo jama, to viac či menej významný nález. A takýchto nálezísk sú len v strednej Európe tisícky, niektoré so stovkami jám...
Známy je prípad z januára 2008, keď sa vo vyhorenom byte v Prahe našli stovky archeologických nálezov, vyhotovených z kovu, pochádzajúcich pravdepodobne aj z územia Slovenska. Zástupcovia českého Archeologického ústavu vtedy zvolali tlačovú konferenciu, na ktorej užasnutej verejnosti prezentovali charakter týchto nálezov. A túto zbierku nemožno zaradiť k tým väčším.

Čo na to právnici?
Slovenský zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov vo svojom § 39 ods. 6 uvádza, že „nepovolené výskumy a výkopy na kultúrnych pamiatkach, pamiatkových územiach, archeologických nálezoch a archeologických náleziskách, ako aj nepovolený zber, premiestňovanie hnuteľných nálezov, ich neoprávnená držba a vyhľadávanie pomocou detekčných zariadení sa zakazujú“. Čo viedlo zákonodarcu k tomuto zákazu? Odpoveď je skrytá v predošlom odseku. Hoci zákonu možno vytknúť istú ťažkopádnosť v praktickej rovine, bol schválený v dobrej viere neumožniť neodborníkom zasahovať do archeologicky nenarušených situácií. Striktne právnicky vzaté, každé zdvihnutie kamenného úštepu, pravekého črepu alebo kúsku mazanice trebárs len z pooraného poľa je v zmysle zákona priestupkom, hoci v týchto prípadoch ide často o záchranu nálezu z beztak narušenej nálezovej situácie. Povrchový zber sa v závažnosti spôsobených následkov nemôže rovnať brutálnemu vykopávaniu nálezov priamo z nenarušenej kultúrnej vrstvy, zo situácie, v ktorej boli nálezy stovky či tisícky rokov. Táto skutočnosť bola dôvodom zmeny v právnej úprave povrchového zberu, ktorý sa od 1. júna 2009 podstatne zjednodušil, pravda, za predpokladu, že je vykonávaný osobou oprávnenou vykonávať archeologický výskum. Ten totiž nemôže vykonávať hocikto, ale len inštitúcie, ktoré zamestnávajú odborníkov – archeológov (t.j. držiteľov osvedčenia o osobitnej odbornej spôsobilosti v odbore archeologického výskumu) a ktorým vydalo oprávnenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Medzi týmito inštitúciami sú okrem Archeologického ústavu SAV najmä múzeá, vysoké školy, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a súkromné spoločnosti.
Podľa toho istého zákona sa ten, kto vykonáva bez rozhodnutia krajského pamiatkového úradu výkopy a výskumy na kultúrnych pamiatkach, pamiatkových územiach alebo archeologických náleziskách, vyhľadáva archeologické nálezy a vykonáva ich zber, dopúšťa priestupku, za ktorý mu môže byť udelená pokuta až do výšky 200.000 eur.
Európsky dohovor o ochrane archeologického dedičstva (revidovaný), ktorým je Slovensko viazané, od nás tiež vyžaduje, aby sme zaviedli taký právny režim, ktorý bude predchádzať „akýmkoľvek nepovoleným vykopávkam alebo odstraňovaniu súčastí archeologického kultúrneho dedičstva“. Podľa čl. 3 bodu iii) tohto dohovoru sa zmluvná strana zaväzuje zabezpečiť, aby „používanie detektorov kovov a iných detekčných zariadení alebo postupov archeologického výskumu podliehalo predchádzajúcemu osobitnému schváleniu vždy, keď to vyžaduje vnútroštátna legislatíva príslušného štátu“.
Dôvodová správa k Dohovoru výslovne upozorňuje na nebezpečnosť používania detektorov kovov jednotlivcami na nelegálne vykopávky.
Ďalším dôvodom je to, že podľa zákona sú všetky archeologické nálezy majetkom štátu a v širšom slova zmysle patria celému ľudstvu. Teda detektoristi vyhľadávajú niečo, čo nepatrí im, ale všetkým občanom. Predstavte si, že by si niekto uzurpoval svoje výlučné právo na rieky alebo jaskyne. Nikto predsa nevyhľadáva cudzie veci a ak ich aj nájde, má morálnu i právnu povinnosť tieto veci vrátiť. Inak takého človeka nemožno nazvať inak ako zlodejom. Toto je filozofická rovina problému. V slušnej spoločnosti sa predsa nekradne... Tiež ten, kto náhodou nájde archeologický nález, je povinný informovať o tom miestne príslušný krajský pamiatkový úrad, za čo mu bude udelené nálezné, ktoré môže mať od 1. júna 2009 výšku hodnoty nálezu.
Od roku 2001 je poškodzovanie a znehodnocovanie kultúrneho dedičstva, ktoré sa prejavuje vykonávaním nepovoleného archeologického výskumu alebo výkopov na území s archeologickými nálezmi dokonca trestným činom, za ktorý možno udeliť trest odňatia slobody až do 10 rokov. Parlament zaradením neoprávneného vykopávania archeologických nálezov medzi trestné činy reagoval na nárast nelegálnych aktivít detektoristov v druhej polovici 90-tych rokov.
V porovnaní s inými trestnými činmi, napríklad pytliactva alebo nezaplatenia dane, má však trestný čin poškodzovania a znehodnocovania kultúrneho dedičstva jedno špecifikum. Na rozdiel od pytliakom zabitého jeleňa alebo nezaplatenej dane každý archeologický nález je unikátny a nenahraditeľný a keď sa raz stratí, žiadna finančná čiastka nie je schopná nahradiť jeho vedeckú hodnotu...

Ako je táto nelegálna činnosť upravená v zahraničí?
Jednotlivé európske štáty si uvedomujú nebezpečenstvo neregulovaných detektoristických aktivít a ich dopadu na archeologické kultúrne dedičstvo, preto takmer všetky pristúpili k zásade zákazu používania detektoru kovov na vyhľadávanie archeologických nálezov bez povolenia kompetentného štátneho orgánu.
V Českej republike sa detektory kovov, resp. zákaz využívať ich pri vyhľadávaní archeologických nálezov v zákone výslovne nespomína, avšak podľa českého zákona je archeologické výskumy oprávnený vykonávať výlučne Archeologický ústav Akadémie vied Českej republiky alebo vysoké školy, organizácie alebo fyzické osoby, ktoré majú pre realizáciu výskumu predpoklady, určené priamo v zákone. Navyše, vykonávanie neoprávnených výkopov na území s archeologickými nálezmi je v Českej republike priestupkom, za spáchanie ktorého môže byť udelená pokuta až do výšky 10.000 Kč.
V Poľsku môže povoliť používanie detektoru kovov výlučne štátny orgán, ktorým je krajský konzervátor (wojewódski konserwatór zabytków) alebo v pobrežných oblastiach Poľska riaditeľ miestneho námorného úradu so súhlasom krajského konzervátora.
Nemecko ponechalo úpravu ochrany pamiatok a archeologických výskumov na svoje spolkové krajiny. Vo väčšine spolkových krajín platí pre použitie detektoru kovov povoľovací princíp, t.j. štátny orgán môže povoliť použitie detektoru kovov. Z dôvodov ohrozenia archeologického kultúrneho dedičstva však Spolok nemeckých krajinských archeológov ustanovil osobitnú komisiu pre nelegálne vykopávky a detektory kovov (Kommission „Raubgrabungen und Metalsuchgeräte“).
Obdobný systém ako v Nemecku platí u našich juhozápadných susedov. Ten, kto vyhľadáva archeologické nálezy pomocou detektoru kovov a nemá povolenie rakúskeho Spolkového pamiatkového úradu, dopúšťa sa priestupku alebo trestného činu.
Francúzsky zákon z roku 1989 a jeho vykonávací dekrét, výslovne upravujúce používanie detektorov kovov stanovujú zákaz používania detektorov kovov bez súhlasu prefekta. Žiadateľ vo svojej žiadosti musí uviesť svoje kvalifikačné predpoklady, ako i lokalitu, charakter náleziska, čas a lehotu vyhľadávania a zamýšľané naloženie s prípadne nájdeným archeologickým nálezom. Neoddeliteľnou súčasťou každého detektoru kovov je upozornenie o zákaze jeho neoprávneného použitia, o sankciách a o dôvodoch, pre ktoré boli prijaté tieto predpisy.
Francúzskou úpravou sa inšpirovalo Slovinsko, ktoré vo svojom novom zákone z r. 2008 vyžaduje povolanie kompetentného štátneho orgánu, ktoré môže byť vydané len v prípade, ak detektor používa osoba, oprávnená vykonávať archeologický výskum. Zákon tiež stanovuje povinnosť predajcu detektorov oboznámiť kupujúcich so skutočnosťou, že použitie detektoru kovov na vyhľadávanie archeologických nálezov je zakázané. Za porušenie povinností hrozí v Slovinsku priestupcovi pokuta až do výšky 40.000 euro.
Rumunská právna úprava predpokladá získanie povolenia od polície a registráciu pre tých, ktorí chcú používať detektory kovov alebo s nimi obchodovať. Zakázaný je nielen vstup na archeologickú lokalitu a používanie detektoru kovov na nej, ale i neoprávnený obchod s detektormi.
Albánsky zákon obsahuje zákaz akýchkoľvek výkopov archeologického charakteru a použitia detektorov kovov neoprávnenými osobami.
Vo Švédsku je zakázané používať detektor kovov na archeologické účely úplne, samozrejme, okrem oprávneného použitia zamestnancami Národnej rady pre kultúrne dedičstvo. Dokonca je protiprávne mať detektor, čo i len vypnutý, na starobylých pamiatkach a náleziskách, okrem verejne prístupných ciest, ktoré vedú cez tieto lokality. Táto prísna úprava bola kvôli značným škodám, napáchaným detektoristami, rozšírená z oblastí ostrovov v Baltskom mori postupne na celé územie Švédska.
Dánsko malo až do roku 2004 pravdepodobne najliberálnejší prístup k detektoristom v Európe, porovnateľný s Veľkou Britániou. Kvôli nekontrolovateľným stratám na archeologickom kultúrnom dedičstve však boli i Dáni prinútení rezignovať zo svojho ústretového postoja. V súčasnosti možno detektor použiť mimo území, zapísaných v Zozname pamiatok.
Vo väčšine uvedených krajín teda v zásade platí, že jednotlivec musí mať na použitie detektoru kovov za účelom vyhľadávania archeologických nálezov povolenie od štátu, inak je táto činnosť zakázaná.
Opačný postoj, na kontinentálne pomery až benevolentný, aplikuje kvôli svojim ústavným tradíciám vo vzťahu k detektoristom Veľká Británia. So súhlasom vlastníka pozemku možno vyhľadávať archeologické nálezy v zásade všade, okrem zapísaných starých pamiatok („Scheduled Ancient Monuments“) a miest, označených ako územie archeologického významu („Area of Archaeological Importance“). Nálezy si dokonca môže detektorista ponechať za predpokladu, že nemajú charakter pokladu. K týmto nadobúda vlastníctvo kráľ, avšak nálezcovi vyplatí plnú hodnotu nálezu. Celý proces od nájdenia nálezu až po jeho nadobudnutie je pomerne komplikovaný a formalizovaný. Menej hodnotné nálezy by sa mali zahrnúť do tzv. Portable Antiquities Scheme, ktorá je verejne prístupná na internete, avšak ich zapísanie závisí od ľubovôle nálezcu.
Na tomto mieste je potrebné uviesť, že súčasná právna úprava vo Veľkej Británii je predmetom kritiky zo strany odbornej obce, ktorá poukazuje na nemožnosť objektívnej kontroly činnosti detektoristov a na predpokladané straty archeologických nálezov.
V Írsku je zakázané používať detektor kovov na území, zapísanom do Zoznamu historických pamiatok a na území so zákazom vstupu. Osobitne je upravená reklama na detektory.
Zaujímavou je skutočnosť, že ako vo Veľkej Británii, tak v Írsku v prípade prichytenia na archeologickej lokalite s detektorom kovov platí prezumpcia nezákonnosti konania, t.j. dôkazné bremeno leží na detektoristovi a nie na štátnom orgáne. V prípade, že nevysvetlí svoju prítomnosť na lokalite s detektorom, je jeho konanie zo zákona považované za nelegálne.

Sú aj „dobrí“ detektoristi?
Samozrejme, nie všetci detektoristi sú vedení výslovne finančnými pohnútkami. Niektorí entuziasti v dobrej viere odovzdávajú vykopané nálezy múzeám, avšak väčšina detektoristov vyhľadáva archeologické nálezy buď kvôli budovaniu vlastných zbierok alebo kvôli ich predaju a vylepšeniu si tak finančnej situácie. Druhí menovaní sa tak stávajú kolieskom v nepredstaviteľne veľkom súkolí nelegálneho obchodu so starožitnosťami. Je verejným tajomstvom, že na viacerých miestach na Slovensku existujú alebo v nedávnej minulosti existovali špecializované burzy, na ktorých sa vymieňajú alebo predávajú archeologické nálezy, pochádzajúce z územia Slovenska. Na základe policajných vyšetrovaní zo západnej Európy (známe prípady bronzového disku z Nebry zo staršej doby bronzovej alebo pokladu zo Salisbury), ktoré preukázali rozsiahlu sieť sprostredkovateľov sa možno domnievať, že podobné siete existujú i v rámci Slovenska. Od okamihu, keď je významný nález objavený, cez reťazec sprostredkovateľov až po konečného klienta cena nálezu vzrastie často niekoľkonásobne. Príklady z Afriky dokonca uvádzajú, že kopáči, ktorí našli a vykopali dôležitý archeologický nález, dostali asi 0,5 % ceny, za ktorú bol predmet predaný priamo klientovi alebo na aukcii starého umenia v New Yorku, Ženeve či v Londýne.
Odborná obec v otázke akceptovania detektoristov lavíruje medzi striktným odmietaním spolupráce s nimi a nevyhnutným kontaktom, ktorým sa snaží zabrániť úniku významných archeologických nálezov do súkromných zbierok. Bohužiaľ, archeológovia nemajú na výber a ich pozícia je veľmi nevďačná. Tých detektoristov, ktorí sú náchylní k spolupráci, niektorí archeológovia označujú za „dobrých“.
Každý detektorista na Slovensku porušuje zákon. Akurát pre niektorých možno mať aspoň trochu ľudského pochopenia. Odpoveď na otázku v podnadpise preto nechávam nezodpovedanú.

Detektoristi nie sú novodobí romantici, ktorí hľadajú sebarealizáciu v ušľachtilej práci pre verejnosť. Sú to zlodeji nášho spoločného kultúrneho dedičstva, každým dňom oberajúci spoločnosť o ďalšie a ďalšie hodnoty, ktoré vytvorili tí, ktorí tu boli pred nami.

autor: Tomáš Michalík, pravnik a archeolog, venuje sa pravnej agende archeologie a je zamestnancom Ministerstva kultury SR, Odbor ochrany pamiatkoveho fondu

Zdroj: http://www.historickarevue.com